Zoznámenie s emákom

Zoznámenie s Emákom? Ako si to predstavujete? Určite nie tak ako sa to skutočne stalo. Stáli sme v kruhu. Partia ľudí kde stál aj on...dlhé hnedé vlasy ktoré mu padali do tváre tak, že ste mu nevideli ani akej farby má oči, celý v čiernom, zahľadený do mobilu a prehrabávajúci si každú minútu tie neposedné vlasy. Ale aj napriek tomu som si ho všimla ako prvého. Zo začiatku som nevedela ako sa volá preto som ho volala Emák. Chvíľu bolo ticho. Nevidávali sme sa ani nič. Tak sme sa stretli o mesiac. Hrali sme spolu karty s kamarátmi a ani neviem ako no všetci sme sa rozdelili a každý išiel preč a ja som tam s ním ostala sama. Mal pri sebe gitaru, en tak si brnkal. Z ničoho nič som sa začala smiat. Nevedela som o čom s ním kecať. Tak som povedala prvú vec čo ma napadla:  „Hráš?“ ukázala som na gitaru. Čo Vám poviem, bola som originálna. Spýtal sa ma či viem niečo zahrať. Povedala som že na klavíri viem Kohútik jarabíka . A ako naschvál bol v miestnosti klavír za ktorý som si mala sadnúť a zahrať mu. Viete ako sa mi triasli ruky? No on naštastie povedal, že ma to naučí na gitare. Zobrala som si gitaru ako profík a on sa začal neskutočne smiať. Mala som ju naopak. Keďže som hanblivý človek, začervenala som sa. Zobral mi jemne prsty a ukázal kde mám ako zabrnkať. Viete čo bol najväčší trapas? Pri ňom som sa nevedela trafiť ani do jednej struny...